Váhal som, dlho som zvažoval, kým som vzal pero do ruky. Žijeme totiž vo veľmi búrlivom svete a nemenej rozhnevanej spoločnosti.
Vyslovenie názoru či zaujatie postoja, nech je už akýkoľvek, je poväčšine prijaté s ostrou kritikou večných nespokojencov, ktorí len striehnu na príležitosť niečo alebo niekoho spochybniť, ba neraz až hrubo uraziť a vysmiať.
Všetci sa dovolávame slušnosti, dokonca za ňu demonštrujeme v uliciach, no pritom už tento samotný zápas vedieme neférovými prostriedkami. Ak hovorím všetci, myslím predovšetkým tých, čo kričia z tribún, rádií či televíznych obrazoviek – zovšadiaľ, odkiaľ je ich dobre vidieť a počuť, teda kde majú obecenstvo a poslucháčstvo. Je otázne, či vo svojich prejavoch naozaj hovoria za všetkých, čo si ich prišli vypočuť, ako to veľkohubo tvrdia.
S písaným slovom je to však oveľa zložitejšie. Čo je raz napísané, ťažko vymazať, tobôž odvolať. Môžem sa preto iba diviť, že práve mnohí novinári už na to dnes nedbajú a nerobia si s tým žiadnu starosť. Veď je sloboda slova… tak čo?
Isteže, i aj by som mohol zvoliť tvrdšie slová: označiť zo sna hovoriacu novinárku za tupú, celebritného herca, čo chcel byť za každú cenu vtipný, za hulváta a úspešnú športovkyňu, ktorá nás odmietla reprezentovať, za zradkyňu.
A mohol by som aj pokračovať, nikoho nešetriť. Trebárs nazvať parlamentnú političku husou, ďalšiu poslankyňu prostitútkou,jej hyperaktívneho kolegu, trpiaceho mesiášskym komplexom, psychopatom a samoľúbeho pseudofilantropa, ktorého taktiež každý pozná, klamárom, podvodníkom a pokrytcom.
No neurobím to, porušil by som pravidla slušnosti, na ktoré sa aj ja sám odvolávam.