Po stredajšom vystúpení p. prezidenta v parlamente, je azda každému, kto si ho pozorne vypočul zrejmé, že už úplne rezignoval na nadstraníckosť a postavil sa otvorene do pozície protivládneho politika.
To, že nie až tak dávno, ešte si to dobre pamätáme, volal po vláde porozumenia, ktorá by nerozdeľovala spoločnosť, mu už u seba samého, hoci stále v postavení hlavy štátu, nijako neprekáža.
Zdá sa, že v jeho prípade naozaj platí to známe biblické, voľne povedané: druhým vyčíta smietku v oku a vo vlastnom brvno nevidí, ak navyše tieto slová by si mnohí z nás mohli vyložiť v oveľa širšom a pre neho nepríjemnejšom kontexte.
Mňa však popravde zaujal iný moment v jeho správe o nás všetkých. Bola to zároveň správa o ňom samom, očividná ochota stať sa hovorcom opozície, a možno až ponúknutie svojho mena, kontaktov a peňazí tej zo strán, ktorá mu neskôr, v tom správnom čase, zverí líderské postavenie.
A možno taká strana už existuje. Myslím tým Progresívne Slovensko, v úzkej spolupráci so stranou SPOLU – občianska demokracia. Konečne by to všetko dostalo aj časovú logiku. Zatiaľ ide o veľmi nečitateľnú, nemú stranu, dá sa povedať bez programu, akoby ešte stále čakala na osobnosť, ktorá ju prebudí k politickému životu.
To si však vyžaduje, ak by tým lídrom mal byť naozaj terajší prezident, aby si najprv urobil poriadok vo vlastnej minulosti, teda ustál a vyvrátil podozrenia, ktoré sa vzniesli proti jeho osobe. Inak svoj boj o svoju politickú budúcnosť už vopred prehral.