Nech sú mi už vopred odpustené všetky slová, ktoré sa čímsi dotkli lokálpatriotizmu Západniarov.
Pochopiteľne, nikto ich nemôže viniť za to, že tak výrazne predbehli zvyšok Slovenska, jednoducho a na ich šťastie, iba sa vyskytli v hospodársky rozvinutejšom regióne.
To, že mám na mysli hlavne Bratislavský a Trnavský kraj, uvádzam už len pre posun v texte, keďže sa v ostatných dňoch práve v spojení s nimi začalo nahlas hovoriť o liberalizácii pracovného trhu, teda o dovoze chýbajúcej pracovnej sily spoza hraníc, mysliac tým krajiny mimo EÚ. Existuje už aj zoznam nedostatkových profesií, a to s konštatovaním, že napriek evidovanej 150-tisícovej nezamestnanosti, nedokážeme tieto pracovné miesta obsadiť našincami.
Hoci som presvedčený, že sme ešte stále nevyčerpali všetky domáce možnosti, nič proti tomu, ak si to vyžadujú potreby spoločnosti a rovnako si to žiada i podnikateľská sféra. Ale komu sú potom adresované ostré vyhlásenia niektorých vládnych politikov, že len lajdáci a špekulanti dnes nepracujú, akoby odrazu stratili pamäť, zabudli v akej situácii sme sa ešte pred zopár rokmi nachádzali. Chcem veriť, že tým nemysleli ľudí na východ od Zvolena, a najmä tých, pre ktorých je Bratislava vzdialenejšia než Krakov či Budapešť.
A tu sa nadlhšie zastavím, keďže práve táto skutočnosť je ďalším vážnym problémom Slovenska. Ustanovenie hlavného mesta na periférii krajiny, mimo bezprostredného kontaktu s ostatným územím, ho vzhľadom na historickú minulosť postavilo do pozície kozmopolitného mesta. Ani sto rokov spoločnej štátnosti s Čechmi a štvrťstoročie samostatnej republiky mu nedodalo národného ducha, a to aj napriek všetkej snahe konštituovať v ňom politické, spoločensko-vedné a kultúrne ustanovizne.
Myslím, že už dozrel čas zamyslieť sa, neberúc na zreteľ iba ekonomické ukazovatele, akou mierou rozvoj Bratislavy prispieva aj rozvoju celého Slovenska, a to bez akéhokoľvek upierania jej prináležiaceho štatútu politicko-administratívneho centra. V ostatných prípadoch by to však nemalo platiť, aby sa ani v iných mestách Slovenska nestalo, že pre malosť, ako v jej prípade, neuspela pri kandidatúre na sídlo Európskej liekovej agentúry.
Zlým príkladom toho je aj plánovaná demolácia a výstavba Univerzitnej nemocnice Rázsochy. Ak by sa ju štátu vôbec niekedy podarilo vybudovať, slúžila by viacej Viedenčanom ako Slovákom z ďalekého Východu. Rovnako je to aj so všetkým „národným“, čo sa v Bratislave doposiaľ postavilo, od divadla, galérie až po múzeum. Obdobným príkladom v oblasti športu je v súčasnosti budovaný Národný futbalový štadión, akoby mu stačilo iba dodať tento honosný prívlastok a všetkým nám zrazu narástla národná hrdosť, aj keď väčšina z nás nikdy nezaujme miesto v jeho hľadisku.
Slovensko je maličkou krajinou, a keď farmári z východu nemali problém dojsť na traktoroch až do Bratislavy, nemali by mať problém ani štátni úradníci, lekári, vedci či umelci slúžiť bližšie k ľuďom, teda v rovnakej dostupnosti každému, kto na Slovensku žije.