Možno nielen mňa zarazilo, koľko energie vynaložil sudca na odôvodnenie svojho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania voči p. Matovičovi za trestný čin ohovárania v kauze Belize.
Takmer desať strán textu, bezduchej právnej argumentácie, a pritom neustále odvolávanie sa na rozhodnutia iných, teda cudzích vyšších sudov, ba dokonca opieranie sa o stanoviská Európskeho súdu pre ľudské práva, akoby si ani netrúfal mať vlastný právny názor.
Záver: Uvedený skutok nie je trestným činom, teda laicky povedané, p. Matovičovi nebol preukázaný ohováračsky úmysel, konal v presvedčení, že sa opiera o pravdivé fakty, v slobode slova, a verejne činná osoba, p. Fico, musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako „obyčajný človek“. Je to vraj na prospech spoločnosti, v súlade s demokratickými princípmi a názorovou pluralitou.
Samozrejme, aj sudca je len človek, rozhodoval pod tlakom, v logike, aby aj seba samého nevystavil obvineniu z členstva v smeráckej mafii, či nedajbože, justičnej.
Určite však stojí za zmienku k tomu podotknúť: koľko iných a ľudsky dôležitejších prípadov mohol za ten čas rozsúdiť. Veď každým dňom rastie množina občanov, ktorí sa už roky nemôžu domôcť svojich práv vo veciach oveľa nástojčivejších pre ich život. Kým sa oni nemôžu dovolať spravodlivosti, polícia, prokuratúra a súdy sa medzitým zapodievajú, za ich peniaze, osobnými animozitami politikov, poväčšine vykonštruovanými hlúposťami, neraz až obsahovými výkladmi výrokov, ktorých jediným účelom je verejná diskreditácia politických protivníkov.
Je paradoxné, že čo je jasné každému súdnemu človekovi, sudcom akosi uniká. Lenže potom je namieste otázka, či naozaj rozhodujú nezainteresovane a odborne, či sa skôr neriadia podľa toho o koho v spore ide, ako o čo. Príkladom toho môže byť prípad na cti dotknutej sudkyne, keď rozhodnutie súdu padlo na naše pomery až neuveriteľne rýchlo, a navyše išlo o doposiaľ nevídané, exemplárne potrestanie a finančné odškodenie.
Isteže, p. Baránik to určite len tak nenechá, a ktovie, kam až to poženie – peniaze na to bezpochyby má, alebo aspoň vie, odkiaľ ich zohnať. A práve týchto ľudí by sme sa mali spýtať, ako je to u človeka, ktorý sa nevie brániť, a pritom si nemôže dovoliť zaplatiť dobrého advokáta. Ešte si pamätám na kedysi tak skritizovaný a ironizovaný výrok vtedajšieho premiéra p. Fica, voľne povedané, že k právnemu štátu dospejeme až v momente, keď si každý občan v tejto spoločnosti bude môcť dovoliť adekvátnu právnu pomoc, teda bude mu vo finančnej dostupnosti. Mám nedobrý pocit, že dnes sa takémuto stavu skôr vzďaľujeme, ako približujeme.
Neviem či pochopiteľne, u mňa určite nie, a tým sa vonkoncom nestaviam na stranu p. Baránika, ale ujma na cti p. sudkyne v jej prípade dosiahla výšku niekoľkonásobku sumy, aká je súdmi priznávaná pri strate ľudského života. No ak sa vrátim k p. Matovičovi, dnes je už, okrem sudcu, každému, i jeho najvernejšiemu prívržencovi zrejmé, že svoje výroky šíri s vedomým úmyslom poškodiť meno osoby, ktorú si vopred a cielene vybral. Rovnako je to i u ostatných politických a na škodu novinárskeho mena aj mediálnych machiavelistov typu p. Nicholsonovej, p. Remišovej, či z radu novinárov p. Lukáša, ktorého samotný generálny prokurátor v mene nás všetkých „omilostil“, a ťažko uveriť, že nie iba pod tlakom udalostí zo začiatku roka.
Nehazardujme, bol by to koniec serióznej diskusie, demokratického dialógu, ak by sme hŕstke falošných prorokov či extrémisticky naladených cynikov s politickými ambíciami, dovolili pod právom slobody slova bezbreho napádať každého, kto s nimi nesúhlasí. Zlý chýr sa šíri rýchlejšie ako dobrý, ťažko ho zastaviť, a tak nestačí iba povedať: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo vravia.“