Končí sa čas letných dovoleniek a čochvíľa sa aj študenti vrátia do školských lavíc, do tried a posluchárni. Odpočinutý občan, či už pracujúci, nezamestnaný alebo študent, sa zas bude môcť aktívne zapojiť do prebiehajúcej politickej hry, ktorú tentoraz pre zmenu rozohrali protivládni, i keď popravde, čo sa týka ich objektivity, len málo uznávaní novinári.
Tí ani počas leta nezaháľali, nedopriali si pokoja, lenže ktovie, možno si tiež po príklade nášho šikovného p. prezidenta iba predom nachystali reč, či v ich prípade napísali text, aby sa ich mená ani na krátku chvíľu nevytratili z titulných stránok novín.
U p. Kisku sme si už zvykli, radšej cestuje, ako úraduje, už viac než polrok sme od neho nepočuli žiadneho povzbudivého slova, zrejme mu už nadobro vypadli zo slovníka. Prestal byť našim prezidentom a už sa len venuje vlastným záujmom, svojim budúcim potenciálnym voličom, každému, kto sa dostal do sporu so štátom, na čele ktorého zatiaľ, možno aj bohužiaľ, ešte stále stojí. A čo je obzvlášť zarážajúce, že v ich počte aj toho času ešte veľmi ľahko ovplyvniteľným adolescentom, ktorí až v najbližších voľbách získajú právo voliť.
Po tom všetkom nás už hádam ani neprekvapí, že p. Šeliga a jeho tím mládežníkov, dnes už môžeme bez obáv povedať, z politickej iniciatívy Za slušné Slovensko, si už s mesačným predstihom rezervovali na september hlavné námestia našich najväčších miest. Veď prečo nie? Dôvod na zvolanie ľudí si poľahky nájdu – ak to nebude unesený vietnamský zločinec, tak si vystačia aj s našincami, napr. nespokojnými vedcami, a keď nie SAV, tak to môže byť i rodinný spor medzi otcom a synom, ktorý napodiv skončil až na Najvyššom súde, keďže išlo o dotácie na pôdu. A možno aj bývalému p.riaditeľovi SND bolo škaredo ublížené, a tak do počtu skorumpovaných ministeriek vo vláde, bude treba zahrnúť i ministerku kultúry a žiadať jej okamžité odstúpenie, keď navyše, vonkoncom nerozumie bratislavským umelcom a hlavne ich bratislavskému dialektu.
Popravde, nikto nevie, čo sa dovtedy ešte udeje, čo politici a všetkého-schopní novinári v ich službách vytiahnu na povrch. Vraj si len robia svoju prácu, bez ktorej by nebolo skutočnej demokracie, budeme od nich opäť počuť. Ale ktovie, možno by sa aj samotný mladučký novinár p. Kuciak, pri všetkej úcte k jeho pamiatke, čudoval, akej slávy sa mu po smrti dostalo, koľko odvolávok na jeho prácu a meno zaznelo, pričom, ako sám o sebe povedal, ešte ani nič poriadne nenapísal, keďže aj s cestou bol len rok novinár.
Dnes čoraz častejšie z úst politikov počúvame, že náš štát a celá spoločnosť sa ocitli v hlbokej morálnej kríze, že skoro všetky štátne orgány a inštitúcie stratili dôveru občanov, a je doslova zázrak, že aj napriek tomuto všeobecnému spoločenskému úpadku, ešte stále ráno vychádza nad našou krajinou slnko a budí nás k životu.
Isteže, netreba si zakrývať oči, máme obrovské problémy, vláde sa nedarí účinne bojovať proti korupcii, vymazať ju z verejného života, ale zvaľovať všetku vinu iba na svojho politického protivníka, je iba ďalšia farizejská pretvárka, ktorá je už sama osebe rovnako korupčná, teda nemorálna, keďže očividne sleduje politický profit. A dozaista nie je náhoda, že toho času ponajviac kričia práve tí, čo sa netešia veľkej dôvere občianstva a radšej by mali čušať. Pravdou však určite je, že drvivá väčšina súčasných opozičníkov ešte nedorástla na demokratických politikov. Priveľa hovorili, už sa cítili pri moci, a tak ani neskôr nepochopili svoju opozičnú úlohu – že nemajú byť nepriateľom legálne a demokraticky zloženej vláde, ale jej protihráčom.
A rovnako aj veľká skupina novinárov si dnes svoje povolanie pletie s politikou. Hoci si to nechcú priznať, už dávno stratili mediálnu slobodu, sú závislí nielen od svojich chlebodarcov, ale i nad nimi stojacích mecenášov. Píšu pod ich neustálou cenzúrou, a tak treba povedať, že až veľmi poľahky sa dali skorumpovať. Čo však horšie, že aj perá zmenili na dýky, nešetria hrubými a nenávistnými slovami, a dokonca ani špekulatívnu polopravdu a domyslenú lož sa do nich neštítia vložiť.
Niet pochýb, čakajú nás dva veľmi turbulentné volebné roky – počnúc tohoročnými komunálnymi, cez prezidentské, až po tie najdôležitejšie, parlamentné. Bude si to od nás vyžadovať veľkú prezieravosť a veľmi uvážlivé rozhodnutie, aby sme nakoniec nepodľahli krásnym rečiam a prázdnym sľubom a zakrátko nato zažili trpké sklamanie.
A že to pre nás nebude ľahké rozhodovanie, už dnes predznamenávajú voľby v nám blízkych krajinách, keď navyše, dnes už nielen z úst opozičných politikov, ale aj z reči ostatných, falošným liberalizmom omámených pseudo elít počuť nespokojnosť s ich terajším postavením. A tak vo svojej márnomyseľnosti a domýšľavosti nám budú určite všemožne, teda aj napriek našej vôli chcieť vnútiť práve ten ich, jedine správny pohľad na svet.