Úprimne povedané, potreboval som si to ešte uležať v hlave, držať sa rozumu a nepodľahnúť emóciám. Nič to však nezmenilo, práve naopak, skôr ma to utvrdilo v presvedčení, že v súčasnej dobe, myslím tým ostatné desaťročie, sa v radoch politikoch pohybujú aj ľudia, ktorí na to vonkoncom morálne nedorástli, teda tam nemajú čo hľadať.
Popravde, pri všetkom tom videnom a počutom, čoho sme boli, a to nielen minulú nedeľu svedkami, aj slovné spojenie politická diskusia môžeme označiť za eufemizmus. A to už vôbec nehovorím o ľudskej korektnosti a elementárnej slušnosti. Ešteže si diskutujúci neskočili do vlasov. Malo to ďaleko od zmysluplného dialógu a nezaujatému divákovi to za celý čas nedalo nič, ak hašterenie, urážanie a zosmiešňovanie diskutéra, prezentujúceho odlišný názor, nepokladá za argumentáciu, ktorá ho mala v niečom zorientovať alebo o čomsi presvedčiť.
Nečudo, veď aj celá dramaturgia týchto televíznych relácií sleduje tento cieľ. Už samotná myšlienka, nápad na zvýšenie sledovanosti, i keď sa to týka iba komerčnej televízie, že diskutujúci sa stávajú aktérmi akéhosi virtuálneho súboja o priazeň občana, na konci ktorého je vyhlásený víťaz, je principiálne neprijateľná forma demokraticky vedenej nenásilnej a korektnej debaty, keďže si nekladie za cieľ názorové priblíženie, ale len pokorenie jedného z rivalov, a to neraz aj podpásovými prostriedkami. Ešte ani rečníci nedostali slovo, neusadli za stôl, a už dve tretiny občanov svojimi argumentmi presvedčili.
A azda ešte k väčšiemu počudovaniu, k tejto skupine nepočujúcich môžeme priradiť aj zopár známych politológov, čo sa takisto, aby nikoho neurazili, poväčšine iba zmohli na strohé konštatovanie, ktorý z politikov bol presvedčivejší, a obišli o čom ten-ktorý hovoril.
Isteže, dnešný svet poriadne pridal do kroku, a tak ani nám neostáva čas nazvyš, na dlhé reči. No občas sa treba zastaviť, obzrieť dozadu, inak nám hrozí, že poblúdime, zabudneme kam patríme, odkiaľ sme prišli, a kam kráčame. Treba si vážiť všetko to pozitívne, čo sme dosiahli, no zarovno treba poukázať aj na negatíva, čo nám uškodili.
A čo sa týka negatív, určite je to zhoršenie celospoločenskej atmosféry spojené s narušením ľudskej a občianskej súdržnosti, čo nepochybne súvisí so vstupom SaS na politickú scénu a neskôr i do vlády. Hlavne jej márnomyseľného predsedu, p. Sulíka, až príliš rýchlo premohol pocit velikášstva, vlastnej dôležitosti, práva o niečom rozhodovať, teda aj možnosti presadiť svoje jednofarebné videnie sveta bez akceptovania názoru iných. V jeho tieni sa vtedy objavil aj ďalší politický outsider, p. Matovič, ktorý si už od prvej chvíle pomýlil parlament s trhoviskom či pohostinstvom štvrtej cenovej skupiny.
Napodiv, hoci prvý po roku povalil vládu, odvolal vlastných ministrov, a druhý za ten čas urazil hádam každého, kto nesedel v tej správnej parlamentnej lavici, obaja prežili tento pád, a dokonca, v prípade p. Sulika, potom čo sa zbavil aj vnútrostraníckych oponentov, našli aj mnoho nových prívržencov, ktorí sa stali rovnako zúrivými odporcami tých, čo ich po voľbách na postoch vymenili.
Preto je otázne, žiada si to veľmi vážne zamyslenie, či strany, na čele ktorých títo páni stoja, vôbec dokážu prekonať minulosť, ktorá ich stvorila. P. Sulík už dvakrát neuniesol politickú zodpovednosť, už sa aj videl v premiérskom kresle, čo by nám mohlo byť dostatočným varovaním, keďže rovnako ako teraz, aj vtedy hrozil odplatou každému, ktorý by mu v tom bránil. U p. Matoviča je to o čosi jednoduchšie, zrejme si je aj sám vedomý, že vstupom do exekutívy by len urýchlil svoj politický koniec.
A tak tí, čo volajú po zmene, by si už teraz, teda s predstihom mali uvedomiť, že s týmito ľuďmi sa jej určite nedočkajú.