Ako to nazvať, nedá sa inak, len ako hrubá neúcta voči všetkým slušným ľuďom, čo svojím teatrálnym vystúpením predviedol p. Richard Stanke – jeden z hlavných rečníkov na zhromaždení iniciatívy Za slušné Slovensko. Ešteže jeho nenávistný príhovor, v ktorom krikľúnskym hlasom vychrlil na adresu pánov Fica a Danka, neopomenúc ani p. Bugára, oheň a síru – čudo, že ich neposlal rovno do plynu – vystriedala Modlitba pre Martu a jej hlboko ľudský text: … zloba, závisť, zášť, strach a svár, ty ať pominou…, zrejme omylom, na upokojenie, proti všetkému, čo povedal.
Aspoň to tak vyznelo v televíznej reportáži, teda v úplnom protiklade k jeho bezduchému a nevraživému prejavu. A to bolo aj všetko, čo sme si my „cezpoľní“ z bratislavskému námestia odniesli.
Neboli sme toho priamymi svedkami, hlavné mesto je nám až príliš ďaleko, a to nielen vzdialenosťou, ale mnohým aj srdcom. Niežeby sme nerozumeli rebelantstvu študentov, skôr máme pocit, že práve oni nás neberú vážne. Mnohí z nás zastávajú odlišný názor v pohľade na slušnosť, a tak nám prekáža, že sa nechávajú zneužívať a manipulovať najatými rečníkmi v službách politikov. Toto už nie je o slušnom Slovensku, toto celé je už iba o neslušnej Bratislave.
Dehonestácia človeka, i keď politika, jeho verejný lynč vyvolaný a živený médiami, je na jednej strane, z ich chápania slušnosti prípustné konanie, a na strane druhej, žiadosť polície, predvolanie ohľadne podania vysvetlenia vo veci na nich podaných trestných oznámení, je v ich videní považované za šikanu.
Aktivisti z iniciatívy Za slušné Slovensko určite nie sú až takí naivní, ako sa navonok tvária, dobre vedia, že nimi predkladané požiadavky majú už od samého začiatku politický rozmer a že zvolávanie občianstva na námestia, pod zámienkou ich „perzekúcie“, je z ich strany iba preukazovaním sily, akýmsi varovaním, a to nielen súčasnému establishmentu, ale aj každému, kto s nimi nesúhlasí, že sú to oni, čo vládnu ulici.
A tak i to, že sa polícia pod ich tlakom stiahla, vraj už netrvá na podaní vysvetlenia, a dokonca aj tajná služba ústami svojho riaditeľa oznámila, že by sa k ich monitorovaniu nikdy neznížila, je pre nás všetkých viac než znepokojujúca správa. Veď nejde iba o p. Šeligu a jeho mládežnícky tím. Je predsa zákonnou povinnosťou, jednou z hlavných úloh týchto nezávislých bezpečnostných a spravodajských inštitúcií strážiť a chrániť našu bezpečnosť, demokraciu a ústavnosť. Preto mi pripadá logické, že títo ľudia nemali ujsť ich pozornosti, veď k čomu by sme ich potom mali.
To, že prešli monitorovaním a nepredstavujú žiadne riziko, by bolo pre mnohých z nás upokojujúcejšou správou, ako ich obhajovanie sa ulicou, politikmi a ich novinárskymi posluhovačmi, o ktorých si nie všetci myslíme, že sú vedení slušnosťou a čistými úmyslami.