Je proti novinárskym zvyklostiam a pravidlám, teda možno povedať až do očí bijúce, ako protivládne média ignorovali denníkom Pravda publikované spisové fakty z odôvodnenia rozhodnutia, vydaného Okresným súdom v Poprade ohľadne majetkového sporu medzi žalovaným p. Kiskom a ukrivdeným navrhovateľom p. Francom. Akoby to nebolo ničím dôležité, akoby im ani nestálo za zmienku, že náš pán prezident spolu s prehratým sporom stratil aj svoju morálnu bezúhonnosť, práve nimi celý čas tak usilovne budovanú.
Je síce pravdou, že p. Tódová z Denníka N už koncom novembra, teda s predstihom urobila za celou touto prezidentovou pozemkovou kauzou bodku, keď s ťažkým srdcom skonštatovala, že p. Kiska sa síce dopustil politickej chyby, čiže nie ľudskej, čo však neznamená, ako nezabudla podotknúť, že právo nemôže byť na jeho strane.
Čo iné jej aj ostávalo, no nebola sama, ktorá stratila výrečnosť, rebelskú kritičnosť, rovnako aj mnoho jej ďalších kolegov odrazu stratili odvahu pozrieť sa pravde do očí a v tom duchu informovať verejnosť. Pochopiteľne, museli by obrátiť, trúfnuť si slobodne myslieť, čo by sa istotne nestretlo s pochopením u ich chlebodarcov, takže sa radšej rozhodli mlčať, aby obhajobou pána prezidenta aj sami neuviazli v pasci, jeho v dobrej viere vykonštruovaných klamstiev.
V širšom pohľade by to však mohlo znamenať, že p. Kiska ešte nedohral svoju politickú rolu a že zatiaľ pomerne tichá a vyčkávajúca, novo sformovaná „progresívna“ opozícia a jej naklonené média ešte nedostali „zhora“ pokyn, aby predstavili voličovi nového politického lídra, ktorý by dokázal aj bez podpory sociálnych demokratov zostaviť budúcu funkčnú vládu.
Že to nebude p. Kiska je už dnes čoraz viac jasnejšie. Bolo by prílišným rizikom postaviť na čelo strany, a možno aj celej pravice, človeka bez morálneho kreditu, ak navyše i jeho politický konkurent, p. Sulík, má rovnakú politickú ambíciu. Horšie však, že ten takisto, hoci pre zmenu svojou antisociálnou orientáciou, nespĺňa ani tie najzákladnejšie požiadavky na politika, ktorý by dokázal dozrieť na štátnika, akceptovaného nielen domácou elitou, ale tiež v zahraničí, keďže je aj toho času predsedom strany, ktorá doposiaľ nemá celoeurópske ukotvenie.
A tak aj agresívny útok opozície na zmenu politických pomerov, pokus o zhodenie vlády na začiatku roka, za výdatnej pomoci profánnych médií a zmanipulovaných študentov, dnes už možno označiť za bezohľadnosť, teda za morálne zlyhanie, keďže vo svetle terajšieho poznania išlo z ich strany o hanebné zneužitie občianskeho rozhorčenia na politické ciele. Ukázali sa ako pokrytci, a tak ako pán prezident vtedy a rovnako aj teraz, ani oni si dodnes nedokázali priznať svoj podiel viny na polarizácii a politizácii spoločnosti a manipulácii verejnej mienky.
Preto je dnes už určite namieste vyzvať ich, nielen pre náš, ale aj ich pokoj, i všetkým tých, ktorým ukrivdili, aby konečne upratali za sebou špinu, ktorú tu zanechali. Veď priznať si chybu, vziať za ňu zodpovednosť, nie je prejavom slabosti, ale pevného charakteru, teda ľudskosti, prirodzenej ľútosti, že svojím konaním niekomu ublížili. Hoci pochybujem, že by to dokázali.