Čo iné ako rozhorčenie, zlosť a nenávisť, ba až znepokojenie a strach, môžeme pocítiť pri vystúpeniach p. Matoviča. Samozrejme, je to len na nás, vždy to závisí od nášho pohľadu – a teda, či sme jeho podporovatelia, alebo ho pokladáme iba za samoľúbeho exhibicionistu, prípadne táravého pomätenca, alebo v tom najhoršom prípade nebezpečného manipulátora.
Pravdou však určite je, že sa veľmi rád počúva, ako to otvorene priznal. Doslova sa rozžiaril, že je zas téma, že je zas o čom hovoriť, teda, že sa opäť našiel niekto, koho je treba ľudsky znevážiť, verejne ponížiť, v mene machiavelistickej morálky vlastného zviditeľnenia. Tentoraz je to p. Kresák, podľa jeho slov donášač, veď čoby záležalo, že odvtedy uplynulo viac než tridsať rokov a on nemá takmer žiadnej potuchy o tom, ako sa vtedy žilo.
Na vysvetlenie, tieto slová nemajú byť obhajobou p. Kresáka. Ak totiž „urobil“ viac, než len musel, určite ho to diskvalifikuje na post ústavného sudcu, i keď pracovať pre rozviedku v cudzom, vtedy znepriatelenom štáte, dozaista nie je obyčajné donášačstvo a nieslo to obrovské riziká. O tom by p. Matoviča mohol poučiť jeho „stranícky“ kolega p. Budaj, a to nielen vlastnou skúsenosťou, verme že ozaj vynútenou spoluprácou s ŠtB, ale dozaista i dobrou znalosťou vtedajších pomerov, a teda aj faktu, že jeho politickým lustrovaním by dnes neprešiel žiaden súčasný šesťdesiatnik, keďže, až na zopár výnimiek, každý sa vtedy správali lojálne voči štátu a spoločnosti. Treba však pritom vziať na zreteľ, že vtedajšia spoločenská súdržnosť ďaleko presahovala tú dnešnú, a hoci sa to zdá neuveriteľné, pramenila z ľudskej spolupatričnosti a nemala súčasný politicko-ideologický rozmer.
Preto by si p. Matovič a ďalší, akože minulosťou nezaťažení „politici“, pri každom vyslovenom úsudku na vtedajšie pomery mali uvedomiť, že svojou neznalosťou, naivitou a arogantnosťou znevažujú a urážajú celé dve ľudské generácie, vrátane vlastných otcov a matiek, ktorí pod vplyvom ideológie doby celý čas verili, že práve pre nich budujú, povedané pateticky, spravodlivejšiu spoločnosť a ľudskejší svet.
Že sa aj vtedy našlo mnoho politických farizejov, čo si to vysvetlili po svojom a túto, povedzme dobre myslenú spoločenskú zmenu zneužili na svoj prospech, je určite odsúdeniahodné, no čo sa týka peňazí, je to len malicherná ničomnosť oproti postkomunistickým zbohatlíkom, ktorí ich dodnes ťažia a zarábajú bez toho, aby pohli prstom. A pritom sa rovnako kryjú politickým tričkom, ibaže s tým rozdielom, že sa sami postavili na čelo nimi založených strán a hnutí, teda v samotnej podstate nedemokratických, „majiteľských“, vystavaných zhora.
Ale žeby to nebolo iba p. Matovičovi, treba pripustiť, že z pohľadu dnešnej doby, vidiac to očami mladej generácie, sa to už nedá pochopiť, a navyše pod množstvom jednostranných informácií ani objektívne posúdiť. O to viac je preto znepokojujúce, že už aj „falzifikácia“ postkomunistickej doby sa stala pre mnohých, nazvime ich „otvorených politikov“, s plnými ústami jedu a falošnej morálnosti, prostriedkom na spochybňovanie demokratických pomerov v štáte. Nie raz už z ich úst zaznelo, že s uchopením moci skončia ich politickí oponenti za mrežami, a niektorí dokonca zašli aj ďalej, keď i voličovi naznačili, že inou voľbou ako ich, sa stanú pre nich nepriateľmi, čo samozrejme v mnohých z nás vzbudzuje strach a hrôzu. A treba dodať, že to nebolo slová z prostredia ĽSNS, ale vzišli s úst, akože „demokratických“ politikov z radov OĽANO a SaS.
Ide o veľa, o našu budúcnosť, o morálnych sudcov, o čestného prezidenta, o slušnú vládu, a tak, ako to povedal predseda KDH p. Hlina, že popri ĽSNS, práve v p. Harabinovi vidí nebezpečný antisystémový prvok, s čím sa dá súhlasiť, je medzi nami aj mnoho takých, čo rovnaké nebezpečie vypozorovali i v sektárskych politických zoskupeniach OĽANO a SaS.