Po takmer poldruha mesiaci od vymenovania novej vlády a schválení jej programového vyhlásenia, sa už dá predikovať, čo nás v najbližších rokoch čaká. Ani koronavírová pandémia, s ktorou každodenne všetci zápasíme, totiž neskryla, že jej hlavnou prioritou je udupať všetko, čo vzišlo počas vlády Smeru a jej koaličných partnerov.
Aj doposiaľ zakríknutí ministri sa za súčasnej priaznivejšej epidemiologickej situácie odrazu osmelili a rozbehli personálne čistky. Horšie však, na rozdiel od minulých vlád, ktoré sa tým ani veľmi netajili, že proti všetkým svojim vyhláseniam, teda tvrdeniam, že tie najdôležitejšie štátne posty obsadia odborníkmi a nie politickými nominantmi.
Za príklad takéhoto pokrytectva nám môžu poslúžiť aj dve ženské členky vlády, ministerka spravodlivosti p. Kolíková a podpredsedníčka vlády p. Remišová, asi nielen zhodou okolnosti obe zo strany Za ľudí. Prvá doslova dohnala sudcov, nominovaných predchádzajúcou vládou, aby sa vzdali svojho členstva v súdnej rade, a druhá prišla dokonca s návrhom, aby aj v prípadoch, keď to zákon nepripúšťa, previedli túto výmenu nepohodlných persón jeho zmenou, teda parlamentnou cestou.
Čo už, aj pre nich totiž platí, víťaz berie všetko, lenže ak by to nebolo práve tým parlamentom, ktorému predsedá človek, čo by za normálnych okolností, vzhľadom na svoju mafiánsku minulosť, tam prvý nemal čo robiť. Dnes už zabudli, že to bol práve p. Kollár, čo bol pre ich straníckeho šéfa, p. Kisku, na pripomenutie aj jeho pravej ruke, p. Šeligovi, prekážkou k vstupu do vlády.
Je však paradoxné, že práve on si zachoval ešte akú-takú tvár, a spolu s ním aj poslanci z jeho „rodiny“ si zatiaľ stoja za slovom, hoci svoje predvolebné sľuby okresali na minimum. Tu však vyvstáva aj iná otázka: Čo by bolo, ak by p. Kočner toho času nesedel za mrežami? Opäť by oprášil staré známosti a nadviazal styky s ním a p. Sulíkom, a ktovie, či aj nie p. Matovičom? Našťastie alebo nanešťastie, nikto nevie, dnes je už nadobro odpísaný, a keby bol aj stokrát nevinný, skončí na dlhé roky vo väzení.
To však nič nemení na skutočnosti, že najväčším problémom tejto vlády je nepochybne jej samotný predseda. Určite mu však nemožno uprieť snahu a má dokonca aj momenty, keď jeho myšlienky majú hlavu a pätu. Len keby ich nestriedal s chvíľami, keď zrejme ani sám nevie, čo hovorí, keď stráca nad sebou kontrolu a útočí na všetkých, čo nezdieľajú jeho názor.
Psychická záťaž, ktorej je tento muž, očividne trpiaci poruchou osobnosti, na poste predsedu vlády denne vystavený, predstavuje pre neho obrovské zdravotné riziko. Preto by sme si mali všetci uvedomiť, vrátanie jeho blízkych, fanúšikov a priateľov, hoci to vyznie zaujato a neúprimne, že je našou povinnosťou, ako by to možno aj sám povedal, sňať z neho kríž, ktorý nevládze uniesť.
A nezabúdajme, ide aj o naše dobro. Keď sa však stínajú hlavy, nikto z nás nie je v bezpečí.