Netreba rezignovať, je treba hovoriť, písať, upozorňovať a kritizovať. Popravde, čo iné nám aj ostáva, ak rešpektujeme výsledky volieb a nechceme zapĺňať ulice. Jednoducho, musíme veriť, že aj drvivej väčšine voličov OĽANO a ostatných, toho času vládnych strán sa konečne otvoria oči a priznajú si, že naleteli sľubom krásorečných populistov, bohorovných kazateľov a bezduchých mocichtivých egoistov, a dokonca, v tom najhoršom prípade, aj pochybným indivíduám s kriminálnou minulosťou, zjavne napojených na to najbrutálnejšie mafiánske prostredie.
Argument, že spoločnosť už potrebovala, teda si žiadala zmenu, obstojí len v rovine politického konštatovania, keďže v celom tom snažení, samozrejme za výdatnej, doposiaľ nevídanej podpory profánnych, za týmto účelom založených médií, nešlo o nič iné, než o cielené a organizované odstavenie dlhodobým vládnutím a umelo nafúknutými kauzami oslabeného Smeru od moci.
A tak nečudo, ako to dopadlo, hoci hneď treba povedať, že zrejme nie celkom podľa predstáv šedých eminencií, čo za tým stáli. Fakt, že si zmätený a neraz aj zmanipulovaný volič z celej tej chabej ponuky nakoniec vybral politickú eseročku p. Matoviča, bolo z jeho strany skôr protestnou voľbou ako rozhodnutím rozumu.
Isteže, nikto od p. Matoviča nečakal zázraky. Že sa odrazu ocitol na poste predsedu vlády, bolo nielen pre jeho voličov (nesiahajte nám na Igorka, veď on ani netúži byť premiérom), ale aj pre neho samého obrovským šokom a ako je vidno, dodnes sa z toho nespamätal. Horšie však, že aj nominovaní ľudia z jeho „straníckeho“ okolia neprekročili jeho tieň a nedorástli do funkcií, ktoré po voľbách obsadili.
Ukážkovým príkladom toho je minister financií p. Heger. Jeho trúfalosť zasadnúť na tento post hraničí s drzosťou a absolútnou nekritickosťou k vlastným schopnostiam. Jeho výroky, ku príkladu: „Urobíme všetko, aby sa ľuďom na Slovensku lepšie žilo…“ zodpovedá úrovňou prejavom socialistických politikov zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, čo nemali ani potuchy o fungovaní inštitúcií, ktorým šéfovali. Groteskne pôsobia aj ďalší dvaja ministri OĽANO p. Mikulec a p. Naď, ktorí by sa vari aj uživili imitáciou svojho straníckeho a vládneho šéfa, a to nielen myslením a slovami, ale i neverbálnym prejavom. A čo sa týka parlamentu, v servilnosti nad všetkých poslancov OĽANO vyčnieva predseda jeho klubu p. Šipoš, ktorý sa za šesť mesiacov hádam ani nezmohol na jednu myšlienku pochádzajúcu z vlastnej hlavy, jednostaj opakujúc naučené slova svojho „živiteľa“.
Ktovie, dvadsať miliónov eur, ktoré OĽANO získalo od štátu za dosiahnuté výsledky vo voľbách, poľahky otupia rozum, ak sa navyše rozdelia medzi jeho zopár členov.
Ako to vlastne je, vedia len oni, no nepopierateľným faktom ostáva, že personálnym obsadením máme nekompetentnú a odborne podpriemernú vládu, azda najslabšiu v celej histórii fungovania samostatného štátu, a ak by sme si trúfli hodnotiť aj ľudské kvality jej niektorých členov, zrejme by nedopadla omnoho lepšie.
Samozrejme, týka sa to aj celej súčasnej koalície. Z tohto pohľadu si prvenstvo nepochybne zaslúži strana SME RODINA. Smrdí od hlavy až po päty, od p. Kollára, cez p. Krajniaka, až po p. Krištúfkovú. Morálne hodnoty jej straníckeho šéfa nespĺňajú ani základné kritéria na poslanca obecného zastupiteľstva, nieto ešte na predsedu NR. Je hanbou Slovenska, teda nás všetkých, že ho naďalej tolerujeme na poste druhého najvyššieho ústavného činiteľa.
Samostatnú zmienku si zaslúži aj minister práce… p. Krajniak. Jeho nekompetentnosť, arogancia a samoľúbosť dosiahla po polroku vo funkcii takého stupňa, že sa po stroskotaných rozhovoroch s odborármi o minimálnej mzde rozhodol dokonca spochybniť ich legitimitu, pričom iba trvali na dodržaní platného zákona. Rovnako postupoval aj pri dôchodkoch, teda v oboch prípadoch konal svojvoľne a nezákonne, nerešpektujúc parlamentom prijaté zákony, bez ohľadu na to, že sú stále v platnosti.
No azda najväčším sklamaním tejto vlády je jej podpredseda pre ekonomiku a minister hospodárstva p. Sulík. Svoje stokrát opakované heslo, že pre ekonomiku je najlepšie zo strany štátu nerobiť nič, vzal doslovne. Uspokojil sa s prijatím tzv. kilečka, ktoré už taktiež viac než tri roky velebí, a pritom všetci vieme, že nie je jeho dielom. Ale aby sme mu nekrivdili, v jednej veci bol až nadmieru usilovný. Všade kde sa dalo, dosadil vlastných ľudí, ako sa sám pochválil, na slovo vzatých odborníkov, hoci väčšina z nich doteraz ešte nikdy v týchto oblastiach nepôsobila. A tak si musíme vystačiť len s jeho predvolebným sľubom: „…budeme slušnejšou vládou, my nebudeme toľko kradnúť…“ Je preto určite k podiveniu, že aj napriek tomuto ničnerobeniu strane Sas vzrástli volebné preferencie.
A napokon, aby sme nezabudli, je tu ešte strana Za ľudí. Vznikla ako kladivo na Smer a dodnes sa tejto nálepky, dá sa povedať predsudku, nezbavila. Aj keď jej novozvolená líderka p. Remišová si vydobyla post ministerky, tiež má veľké problémy s odbornosťou, čo samozrejme vyvoláva v ľuďoch rozpaky. Napriek neobvyklej útočnosti, zatiaľ pôsobí bezducho, čo sa dá povedať i o ďalšej ministerke tejto strany p. Kolíkovej, no o to je aj nebezpečnejšia nutkavá predstava či myšlienka, že sú len bábkami v rukách novosformovanej justičnej a digitálnej elity.
Je to na pováženie, určite stojí za zamyslenie, lebo práve táto strana v úzkej súčinnosti s SaS by mohla byť tým subjektom, ktorý by dodal racio súčasnej vláde, aby nenarobila škody do budúcnosti.