Darmo sa budeme obzerať, to, čo sme si museli pretrpieť za ostatné roky, nemá u nás obdoby a naisto sa nadlho zapíše do na našich politických dejín. Samozrejme, neblaho, ako varovanie, čo všetko sa dá za tri roky dobabrať.
Musí byť slepý, kto dnes nevidí, aké hlboké spoločensko-ekonomické škody tu matovičovsko-hegerovská klika za ten čas napáchala. Pravdaže, aj s výdatnou podporou p. Kollára a Sulíka, bez ohľadu na to, že strana SaS z vládnucého štvorspolku napokon vycúvala. P. Remišovú nechajme bokom, jej účasť vo vláde bol len veľmi drahý a nepodarený žart.
Pandémia, vojna na Ukrajine, energetická kríza a následná inflácia, predsa nepostihli iba nás. Že bolo a dosiaľ je niečo s našou krajinou v neporiadku, nám už dnes zreteľne ukazujú porovnania s ostatnými krajinami, ktoré si rovnako prešli tým, čo my. Prepad životnej úrovne, keď sme sa ocitli až na predposlednom mieste v rámci únie, dvojnásobná inflácia oproti dosiahnutému priemeru krajín Eurozóny, jedna z najvyšších covidových úmrtnosti na počet obyvateľov, enormná zadlženosť, ktorá dokonca zaťaží aj budúce generácie, sú dnes už iba smutným konštatovaním toho, čo za nekompletní ľudia nám tu tri roky vládli.
A nezabúdajme, aj tá malá skupina, čo si o čosi polepšila, alebo aspoň udržala akú-takú životnú úroveň, si to musela vykričať na ulici. A tak jedinou výnimkou boli rodiny s deťmi, i to len pre chorobnú svojhlavosť p. Matoviča, ktorý to presadil aj napriek odporu všetkých, čo vedia narátať do desať. A to bola zrejme aj jediná adresná pomoc nad rámec nutných opatrení, ktoré mali iba zmierniť dopad prijatých chybných rozhodnutí. A treba podotknúť, že i na tú sa zložíme všetci cez vyššie dane a poplatky. Nie, nie je to výčitka, rodiny s deťmi si to určite zaslúžia, len si to žiada otázku, či konanie p. Matoviča, ktorý sa už dlhodobo hrá na spasiteľa, bolo naozaj úprimné a nesledovalo zištné ciele, kúpiť si už vopred priazeň budúceho voliča.
Isteže, naši politici v tom neboli sami, veľký podiel na tomto marazme majú aj ich unijní kolegovia. A tu vyvstáva ďalšia otázka, akú úlohu v tom všetkom zohral p. Heger? Všetko nasvedčuje, že práve on, zrejme zabudnúc, ktorú krajinu zastupuje, bol spolu s p. Naďom a Korčokom, neskôr p. Káčerom, tým najservilnejším premiérom, plniacim doslova všetko, čo vzišlo z ich hláv, aj keď to poškodzovalo slovenské záujmy. Možno povedať, že úplne rezignoval na vnútornú politiku, prenechal ju svojmu, už spomínanému straníckemu predsedovi, a až teraz, keď sa od neho odtrhol a stal sa predsedom novej strany, sa snaží falošnými argumentmi vzbudiť dojem, že uňho vždy stál občan na prvom mieste.
Je pravdou, že mu výrazne stúplo sebavedomie, aj sa naučil menej zväzácky či kazateľsky hovoriť, no to nestačí, aby sa stal akceptovanou politickou osobnosťou. Bezduchosť jeho reči, omieľanie stále tých istých fráz, prisvojovanie si zásluh za niečo, na čom sa vôbec nepodieľal, z neho robí len o čosi menšieho šaša, ako je jeho bývalý stranícky idol. Za príklad nám môžu poslúžiť jeho naozaj hlboké myšlienky, ktoré sa týkali našej geopolitickej orientácie. My patríme na Západ, hádam stokrát zopakoval na poslednej hodnotiacej konferencii zahraničnej a európskej politiky SR.
Nie, p. Heger, už si to konečne uvedomte, nikto vám nedal právo za nás hovoriť. My patríme sebe, tu, kde žijeme, uprostred Európy, je naša domovina. My sa nikam nechystáme presťahovať. A pokiaľ hovoríte o sebe, o tom, že už dávno máte nachystané teplé miestečko v Bruseli, ak vám to u nás vo voľbách nevyjde, je len vecou vášho charakteru a dôkazom toho, že vám vždy išlo iba o seba. My vo vás určite nič nestratíme.
A už len krátke zamyslenie: nič pozemské netrvá večne, aj krízy pominú, aj vojna na Ukrajine sa raz skonči. Nebudú ani víťazi, ani porazení, a tak by aj naši politici mali vedieť, že by sa nemali pliesť do vecí, ktoré ich presahujú, aby sa práve oni nestali tými najväčšími hlupákmi.