Akoby ani nebolo po voľbách. Hlavne bývalé vládne strany, ktoré si ešte pred voľbami pre seba uzurpovali prívlastok „demokratické“, nám dnes ukazujú, že nie sú schopné akceptovať vôľu občanov a vyrovnať sa s povolebnou realitou. A pritom práve im chýba základný demokratický obsah, teda členská základňa, ktorá by ich oprávňovala považovať sa za relevantný politický subjekt.
Tento demokratický deficit však rovnako chýba aj najsilnejšiemu opozičnému zoskupeniu PS. Ani zďaleka sa nepribližuje k štandardnej politickej strane. Ide skôr o nesúrodé aktivistické hnutie, kde si svoje miesto našli nielen odrodilí paneuropanisti a zelení fanatici, ale aj ľudia, ktorí sa cítia diskriminovaní kvôli svojej sexuálnej orientácii. To všetko pod heslom pokroku, neberúc zreteľ na národné záujmy či zaužívané tradície a všeobecne spoločnosťou uznávané morálne hodnoty.
Horšie však, že v tomto duchu sa nesú aj výstupy mainstreamových medií, ktoré sa už dnes ani nesnažia zakryť na čej strane stoja, pričom nerešpektujú kritický nadhľad, ale všetko svoje úsilie smerujú k spochybneniu každého kroku, a to dokonca ešte skôr, ako ho vláda urobila. Jednoducho povedané, šíria propagandu, nehľadajú objektívnu pravdu, len to čo pochádza z ich hlavy akceptujú. Ich skutočným problémom je nedostatok svojprávnosti. Stratili nezávislosť v momente, keď sa ich vlastníkmi stali osoby, ktoré sa buď sami radia medzi oligarchov, alebo sú s nimi v blízkom vzťahu.
A čo povedať na adresu tých novinárov, čo v nich, napriek tomu, stále aktívne pôsobia? Je to ich práca, živia sa slovami, čo napíšu alebo povedia, i keď najmä kvôli ním žurnalistika čoraz viac stráca kredit. Nám čitateľom, divákom a poslucháčom preto iba ostáva veriť, že čoskoro sa stanú iba negatívnym príkladom pre študentov a začínajúcich kolegov, ako sa žurnalistika nemá robiť.