Deň po dni

Každoročne, a to bez výraznejšieho posunu k lepšiemu, sa z testovania deviatakov dozvedáme, že ich najväčším problémom je čítanie s porozumením. Ako by to dopadlo v prípade hovoreného slova, nechám už radšej bokom, i keď vzhľadom na ich mladučký vek to ešte vždy, za pomoci učiteľov, môžu dobehnúť a napraviť.

Horšie je, že aj mnohí z tých, čo sa hovoreným a písaným slovom profesionálne živia, pre ktorých je pero a slovo pracovným nástrojom, majú problémy s vyjadrovaním vlastných myšlienok či koncipovaním zrozumiteľného textu. Isteže, tento svoj, povedzme nedostatok, môžu zakrývať cieleným úmyslom, a, popravde, tí zbehlejší a skúsenejší to aj vedome robia.

Keď sa tak správajú politici a nepresahujú tým limity elementárnej slušnosti, dá sa to v miere slobody slova akceptovať, ale ak pritom iba prezentujú myšlienky druhých, a ešte k tomu neoverených novinárskych informácií, tak je to už za čiarou nielen politickej korektnosti, ale aj za hranicou demokratických zásad a spoločenských pravidiel.

A o to väčšmi, keď sa to týka najvyšších ústavných predstaviteľov. Ani p. Kiska, ako hlava štátu, nemôže predsa vo svojich vyjadreniach dehonestovať štátne orgány, a tým aj celú spoločnosť, ktorú z „vôle ľudu“ navonok reprezentuje, a pritom sa navyše opierať o nepodložené informácie denníka pochybnej povesti, a tobôž z pera zaujatého a ktohovie kým plateného novinára. Svedčí to nielen o absolútnom nezvládnutí prezidentskej funkcie, ale aj o jeho „nesvojprávnosti“ v konaní. Je totiž čoraz zreteľnejšie, že celý čas bol iba figúrkou v hre, ktorú rozbehol ktosi, o kom my ostatní doteraz ani netušíme.

Hoci si osobne myslím, že zverenú úlohu nezvládol a že ako politik skončil, ešte dohrá svoju rolu „ľudomila“ a po príklade p. Radičovej dostane aj adekvátnu odmenu v podobe lukratívneho postu, niekde pomimo nášho verejného života.  Ak mal byť pre nás ako prezident prísľubom a nositeľom spoločenskej zmeny v myslení, garantom slobody a väčšej zodpovednosti zo strany štátu k občanom, tak to nám jednoducho nevyšlo a zmenil sa iba na stonavého hovorcu opozície, bez akejkoľvek vlastnej vízie budúcnosti. A tak aj jeho terajšia politická iniciatíva je len ďalším zúfalým pokusom o splnenie úlohy, teda zhodenie vlády.

Súčasná, médiami vyvolaná kauza odvlečeného či domov „navráteného“ vietnamského zločinca, je už vari pre opozíciu poslednou šancou, ako sa dostať k moci, a to ešte v čase, keď to má pre ňu politický význam, keď to môže ovplyvniť nielen prezidentské, ale i o nič menej dôležité sudcovské voľby.

Zdá sa, že teraz je na rade Most – Híd, a bude záležať na jeho vôli, či už v tejto fáze hry odkryje karty, keďže neúspešná kandidatúra p. Bugára na post prezidenta, môže byť aj jeho posledným politickým počinom na čele tejto strany. A dnes nik netuší, ako to túto, vnútorne málo konsolidovanú stranu zmení.