Deň po dni

Mýlil sa, kto si myslel, že po prezidentských voľbách dôjde k upokojeniu vypätej spoločenskej atmosféry.

Už len samotné slová, „boj, zápas, porážka, moc“, nesú v sebe agresívny náboj a v spojitosti s voľbami zazneli až príliš často, a v tom najostrejšom tóne, aby sa dali považovať za primeranú reakciu na prezentáciu postojov jednotlivých kandidátov. Potom sa ani nemôžeme diviť, čo všetko sa následne, po vzore hlbokomyseľných politológov a hlavne niektorých mienkotvorných novinárov, objavilo na sociálnych sieťach. My, o čosi starší, sme si už zrejme zásluhou politických zoskupení OĽANO a SaS za desať rokov zvykli, že súčasťou slobody prejavu je aj ľudská dehonestácia nepohodlných politikov, no horšie, že sa to už rozšírilo i na ich voličov, a to len preto, že majú odlišný pohľad na svet.

Dnes sa už akoby zabudlo, a hlavne mladým ľuďom nevžilo, nevštepilo do hláv, čo robí spoločnosť slobodnou – že práve názorová pluralita je jedným z jej základných prvkov. Preto nikdy nemie byť táto sloboda, právo na názor, vyhradená iba pre bezduchých krikľúňov, prípadne nimi v tej-ktorej dobe podporovaných politikov. Táto sloboda nie je predkupným, ale všeobecným právom, týka sa každého bez rozdielu, nevynímajúc ani mediálnu oblasť. Je na veľkú škodu demokratických pomerov, že v našich podmienkach sa deje presný opak.

Stačí si len nájsť trocha času a zalistovať v dennej tlači, spraviť mesačný prehľad uverejnených príspevkov, a mnohí s hrôzou zistíme, ako sme boli zavádzaní podprahovými a klamnými správami. Už s krátkym odstupom času sa dá posúdiť, ktorý z printových a internetových denníkov sa aspoň ako-tak snaží o objektívnosť a ktorý vedomo a účelovo manipuluje mienku čitateľov. Aj na základe toho stojí za zamyslenie, či ešte stále môžeme denníky SME a N pokladať sa seriózne periodiká. Je očividné, že už prestali robiť poctivú žurnalistiku a prešli na politiku. Avšak horšie, že v tom samom zmysle už ani pre nich píšucich novinárov nemožno považovať za nezávislých.

Za príklad doslovného zneužitia novinárskeho postavenia, popri množstva iných z dielne denníka SME, môžu poslúžiť komentáre jeho vedúcej redaktorky, p. Balogovej, a to bez ohľadu na okolnosť, že jeden z nich bol nominovaný na európsku tlačovú cenu. Je k neuvereniu, čo málo jej na to stačilo – márnomyseľnosť a arogancia – zhrnutie a obhajoba už časom vyvrátených lží a poloprávd, konštatovanie, že aj keď novinári občas urobia nejaký ten prešľap, bez jej podobných, nezabudla spomenúť ani p. Kuciaka, by naša demokracia ostala slepá a hluchá. A samozrejme, pridala k tomu aj obvinenia: vlády, Smeru, SNS, konkrétne pánov Fica a Danka – okrem iného z toho, že im chcú zavrieť ústa, lebo oni jediní podávajú pravdivý obraz o stave spoločnosti. Akosi jej nedošlo, že v zjavnej protirečivosti vlastných slov, práve tým, že sa sami dožadujú práva na odpoveď.

Pre vyváženosť však treba rovnako povedať, možno aj oceniť, že druho-kolová debata prezidentských kandidátov mala zo strany oboch korektný a kultivovaný priebeh. Samozrejme, malo to logickú príčinu, volebnú stratégiu, pre p. Čaputovú to bola jediná možnosť, ako presvedčiť voliča, že vo svojej osobe naozaj prináša zmenu – nič iné mu, pochopiteľne, ako politický nováčik ani nemohla ponúknuť. Jej volebný štáb správne vyhodnotil, že by sa nemala púšťať do tém, ktorým zatiaľ ešte celkom nerozumie, teda radšej sa vyhnúť, nedať sa zatiahnuť do polemík, pri ktorých by mohla pohorieť.

A tak tu opäť zasiahla jej naklonená novinárska elita. Naisto nebola náhoda, že čo rétoricky preskočila, zavravela, dopovedala za ňu, len horšie, že si popritom neodpustila spochybniť aj slová jej oponenta. A takejto presile už p. Šefčovič, svojou diplomatickou zmierlivosťou, nedokázal argumentačne čeliť. A to zrejme aj rozhodlo, znovu sa ukázalo, že kto má na strane média, má aj silnú podporu verejnosti.

Keď nič iné, tak už len to by malo byť dostatočným argumentom, aby sme prestali hovoriť o mediálnej nestrannosti a novinárskej nezávislosti. Otázkou je, či vôbec chceme a je v našich silách a možnostiach niečo s tým spraviť. Nie proti novinárom, ale na ich obranu, za ich právo na slobodu prejavu, teda proti diktátu mediálnych vlastníkov a nimi nasadených cenzorov, pod dohľadom ktorých spravodajsky pôsobia. Možno by sa nám za to aj raz poďakovali, ak by sme naozaj zabránili, aby sa nestali propagandistickým nástrojom mocenským skupín, ktoré sa nám usilujú vnútiť vlastné videnie sveta.

V demokratických podmienkach je sloboda slova samozrejmosť. Treba si uvedomiť, že to nie je štát, kto ju obmedzuje, samozrejme až na prejavy nezlučiteľné s demokratickým poriadkom. Napriek tomu však stále nemôžeme hovoriť o slobodnom mediálnom priestore a je jasné, že najväčšou prekážkou tomu je okolnosť, že v ňom zavládla komercia. Ak je cieľom médií finančný profit či aspoň snaha neprerobiť, nutne tomu musí podriadiť aj svoj obsah. Zrejme už nie je iba zdanie, že popri reklame a inzercii sa aj šírenie mienkotvorných správ stalo predmetom kúpy a predaja. A tak to, že niektoré súčasné média neustále zápasia s finančnými problémami, ešte nemusí znamenať, že sa to týka aj ich vlastníkov.

Je to paradox, ale jediným skutočne slobodným priestorom, ktorý zatiaľ nepodlieha kontrole, sú sociálne siete. Keďže však jej najväčšej užívateľskej skupine, mladej generácii, ešte chýba životná skúsenosť, stáva sa neraz veľmi ľahkým terčom manipulátorov s uhladenou rétorikou. Za príklad tentoraz môže poslúžiť náš p. prezident, p. Kiska, ktorý si už štyri roky v prostredí stredných škôl vychováva budúcich voličov.

A možno práve chybnou školskou metodikou sa stalo, že našim mladým ľudom chýba analytické myslenie, o politickej gramotnosti ani nehovoriac. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, hovorí ľudová múdrosť, a aj to navonok najkrajšie jabĺčko môže byť vo vnútri hnilé. Jednoducho, aj keď nedokážeme vidieť veciam pod povrch, nebuďme preto povrchní v hľadaní pravdy, lebo nám ľahko prekĺzne pomedzi prsty.