Deň po dni

Je prirodzené a dozaista aj na prospech demokracie, keď vo verejnom priestore vzíde z času na čas občianska iniciatíva so „sebevlastnou“, spoločensky akceptovateľnou názorovou platformou, ktorá sa neskôr rozvinie na politické hnutie.Treba však spozornieť, ak sa to nedeje zdola, a je to iba osobná aktivita mocichtivého jedinca, tobôž ohrdnutého politika, ktorému samoľúbosť a nedostatok pokory bránia v stiahnutí sa z politického výslnia.

Za hádam najokatejší, do oči bijúci príklad politickej márnomyseľnosti, nám môže poslúžiť náš bývalý prezident a jeho novovznikajúca privátna strana Za ľudí. Nielenže ju buduje zhora, bez občianskeho základu a hodnotového ukotvenia, ale stavia ju pre seba, na svoju mieru, keďže ponuky iných strán sa mu nezdali adekvátne jeho postavenia a úrovne.

V tom zmysle je naozaj relevantná otázka, stojí za zváženie, čo väčšie ako post hlavy štátu je ešte v hre, keď sa aj po škandáloch okolo jeho osoby naďalej usiluje zotrvať v politike, a to dokonca s predsavzatím mať rozhodujúci podiel na budúcej vládnej moci. Je to strach, túžba po odplate, politicky motivovaná objednávka, nenaplnená misia…? Veď aj sám vraví, že čelí Ficovej pomste a že sa nedá zastrašiť. A navyše aj angažmán, príchod hovorcu „slušných“ p. Šeligu, v spojitosti s jeho slovami (rozumej tým p. Kisku) o strhnutí moci na svoju stranu, čiže jej vytrhnutí z rúk SMER-u, môže byť varovným odkazom politickým oponentom, že je to on, kto vládne radikálnej bratislavskej ulici.

Keď už nie mu straníckym, tak isto jeho budúcim potenciálnym koaličným partnerom je aj ďalší nedocenený a nepochopený politik p. Beblavý. Chce to poriadnu dávku odvahy, nestačí iba mladícky vzhľad, vyznie to ako nejapný žart, výsmech občana, keď po pätnástich rokoch odžitých v najvyššej politike odrazu založí stranu a vo svojej osobe sľubuje dlho očakávanú spoločenskú zmenu. Aj napriek tomu sa však dnes zdá, že sa opäť chytil novej šance, nie prvýkrát priživil na cudzom úspechu, a po boku mladých a politicky neskúsených progresívcoch výrazne politicky ožil.

Tu sa však treba na trochu dlhšie pristaviť, keďže podľa vyjadrenia bývalého predsedu, tiež len prednedávnom sformovaného hnutia PS p. Štefunka, malo pôvodne iba pripraviť pozíciu novému lídrovi, teda byť v plnej zhode s „Kiskovým projektom“ prevzatia moci.

Zrejme by bolo ďaleko od pravdy, len tak do vetra povedať, že to bol samotný život, čo všetko zmenil. Pravdou však ostáva, že prepad popularity a strata morálneho kreditu p. prezidenta nemohla zostať bez povšimnutia, ak navyše voľba jeho nástupcu bola zatiaľ najväčším politickým úspechom PS. A keďže aj následné voľby do európskeho parlamentu potvrdili politickú životaschopnosť progresívcov, odrazu sa aj p. Kiska stal pre nich problémovou, keď až nie politicky škodlivou personou.

Že pri zrode toho politického „hnutia“ stála a dodnes stoji nadnárodná digitálna oligarchia, je už len tŕpkou poznámkou na záver. Ťažkú hlavu si však progresívci z toho nemusia robiť. Ich mediálna stranícka bunka si s touto nálepkou konania vo vyšších zájmoch, povedané ich rečou, vírusom, hravo poradí – ponúkne občanovi vlastné vysvetlenie, a teda, že sú to len bohapusté výmysly, konšpirácie, nezaložené na pravde, šíriace sa výlučne z prostredia ovládaného ich politickými rivalmi.

A tak sa opäť raz ukáže a stane pravdou, že politika nie je o programoch, ale o peniazoch, a ako sú peniaze cesta k moci, tak je aj moc cesta k peniazom.