Deň po dni

Rusko je agresor, Ukrajina sa iba bráni! Už viac než rok počúvame z úst mnohých našich politikov tieto „odsudzujúce“ slová, a to bez akejkoľvek ochoty aspoň si vypočuť argumenty ruskej strany. A najmä naša p. prezidentka si s nimi úplne vystačí pri ospravedlňovaní svojho nenávistného protiruského postoja.

Samozrejme, v tejto vojne je každému jasné, kto je útočník, nemusí nás poučovať, ale ak k tomu pridá, že je to zo strany Ruska bezprecedentný, ničím nevyprovokovaný útok, tak je už zrejmé, že jej chýbajú elementárne historické vedomosti. Vo vojne dvoch je vždy jedna strana útočník a druhá obeť, i keď každá ma na to odlišný pohľad. A pritom by sa jej stačilo vrátiť iba o storočie späť, prípadne, ak by to bol pre ňu pridlhý čas, možnože aj posledných dvadsaťpäť rokov by jej pri nestrannom obzretí sa oživili historickú pamäť.

Nie je však sama, čo takto uvažuje, takže, aj napriek jej právnickému vzdelaniu, pripusťme, že len bezducho opakuje to, čo je plodom proatlantickej propagandy. Áno, p. prezidentka sa očividne cíti lepšie v zahraničí ako doma. Tam ju nielenže rešpektujú, ale si aj hlboko vážia a patrične oceňujú, a to dokonca za veci, s ktorými nemá nič dočinenia. Príkladom toho môže byť rómska menšina, s ktorou sa prvýkrát stretla až potom, ako si za jej podporu prevzala „prestížnu“ zahraničnú cenu.

Protiruská hystéria, doslova šialenstvo, ktorú EÚ a USA spoločne rozpútali, je len ďalším svedectvom toho, že západné elity sa vo vzťahu k Rusku nikdy nezbavili nepriateľského postoja a že to všetko, ako to priznala bývalá nemecká kancelárka p. Merkelová, bola len vopred premyslená politická hra, ktorá mala oslabiť jeho narastajúci vojensky a ekonomický vplyv vo svete. Niet preto divu, že takto dopadli aj tzv. Minské dohody, ktorých iniciátorom bolo práve Nemecko a Francúzsko. Nešlo im o mier, inak by neboli takí zhovievaví k ich nedodržiavaniu, hlavne z ukrajinskej strany. Už vtedy o život prišlo viac než štrnásťtisíc ľudí, a preto práve takého konanie by sme dnes mohli označiť za niečo neprípustné a nemorálne, čo dosiaľ nemalo v zahraničnej politike, na tej najvyššej diplomatickej úrovni, obdobu. Ako ďalší dôkaz nám môže poslúžiť fakt, že nemecká strana ešte pred vypuknutím vojny zablokovala spustenie plynovodu Nord stream 2, čo v konečnom dôsledku mohlo byť aj jedným zo spúšťačov rozhodnutia Kremľa o invázii na Ukrajinu. A nezabúdajme, udialo sa to aj so súhlasom našej p. prezidentky, bez ohľadu na to, že väčšina spoločnosti si nikdy nepriala a ani dodnes nepraje zhoršenie vzťahov s Ruskom. Čo je však obzvlášť zarážajúce, že takto zmýšľajúcich ľudí označila za „pomýlencov“, a teda, povedané inak, dala im jednoznačne najavo, že ich názory ignoruje.

Nie prvýkrát sa tak zachovala. Stala sa prvou hlavou samostatného Slovenska, ktorá zabránila konaniu dvoch referend. Nechala za seba rozhodnúť Ústavný súd, a už len tým dosiahla ich nekonanie. Čo na tom, že si ich iba zozbieranými podpismi prialo takmer milión občanov.

A tak po jej príklade, za výdatnej pomoci jej naklonených mienkotvorných médií, je nášmu „nesvojprávnemu“ národu i naďalej nasilu tlačené do hláv, že aj tí z nás, čo odsudzujú vojnu a sú za mierové riešenie prebiehajúceho konfliktu, alebo jednoducho nepovažujú Rusko za svojho nepriateľa, sú len prisluhovačmi zločinného kremeľského režimu. Skrátka, nestoja na tej správnej strane, chýba im kritické myslenie, čím sa sami stávajú nepriateľmi západnej liberálnej demokracie.

Pravdou však je, že EÚ, a tým aj Slovensko, už nie je iba v ideologickej, ale je aj v nezmyselnej ekonomickej vojne s Ruskom, a to dokonca i za cenu, že jej to samej prináša obrovské hospodárske škody. Možno by sa to dalo pochopiť, ak by to viedlo k dosiahnutiu mieru, avšak, čo je dnes už hádam každému jasné, vedie to k presnému opaku, k ďalšej eskalácii vojenského konfliktu. Svedčia o tom aj ostatné výroky euroúnijných politikov, či už na summite Rady Európy na Islande, alebo zasadaní G7 v Japonsku. A pritom si musia byť dobre vedomí, že v prípade vojenskej pomoci Ukrajine už prestúpili hranicu, ktorú dosiaľ nik neprekročil, a že tým porušili aj samotné základy, na ktorých je EÚ postavená. Vznikla totiž ako mierový projekt, ktorým sa európske štáty vzdali ozbrojeného násilia pri riešení medzinárodných konfliktov, a to nielen vo vnútri sebe samej, ale aj mimo nej. Je preto výsmechom všetkým mierumilovným Európanom, že práve dodávky zbraní pre Ukrajinu sú financované z fondu, ktorý má titul Európsky mierový nástroj.

A preto by si aj naša p. prezidentka mala konečne uvedomiť, že v pluralitnej demokracii je prirodzená, ba dokonca žiadúca, rôznorodosť názorov na tú samú vec. Mať iný pohľad, nestotožniť sa s jej videním sveta, nie je predsa žiadnym prejavom pomýlenosti a tobôž nepriateľstva. Ak by tomu tak naozaj bolo, a ona by si aj naďalej stála za slovom, sama by si musela vstúpiť do svedomia.

Na škodu veci, dnes už ani samotné Rusko nestojí o dobré vzťahy s EÚ. Cíti sa byť „západom“ podvedené a priznajme si, či sa to nám páči alebo nie, že nie celkom bez dôvodu. Nielenže si hľadá nových spojencov, ale si ich už aj našlo. A tak je len otázkou času, kedy sa po Rusku práve Čina stane, ak sa už nestala, cieľom otvoreného nepriateľstva a demagogických útokov Západu.

Každá vojna sa raz skončí a mnohí dnešní hrdinovia sa časom ukážu ako tí najväčší zločinci. Nebuďme preto hlupáci, nenamýšľajme si, že si svojím protiruským postojom, samozrejme, vyjmúc z toho morálne dôvody, nejako výrazne polepšíme a že práve my sa budeme výrazne podieľať na obnove zničenej Ukrajiny. Sú to väčší a silnejší hráči, ostanú nám nanajvýš omrvinky.

A už len krátka poznámka: Veď naši politici, a raďme k nim aj našu p. prezidentku,  nie sú schopní obnoviť ani vlastnú krajinu, nieto ešte Ukrajinu.