Deň po dni

Nech sú mi už vopred odpustené všetky slová, ktoré sa čímsi dotkli lokálpatriotizmu Západniarov.

Pochopiteľne, nikto ich nemôže viniť za to, že tak výrazne predbehli zvyšok Slovenska, jednoducho a na ich šťastie, iba sa vyskytli v hospodársky rozvinutejšom regióne.

To, že mám na mysli hlavne Bratislavský a Trnavský kraj, uvádzam už len pre posun v texte, keďže sa v ostatných dňoch práve v spojení s nimi začalo nahlas hovoriť o liberalizácii pracovného trhu, teda o dovoze chýbajúcej pracovnej sily spoza hraníc, mysliac tým krajiny mimo EÚ. Existuje už aj zoznam nedostatkových profesií, a to s konštatovaním, že napriek evidovanej 150-tisícovej nezamestnanosti, nedokážeme tieto pracovné miesta obsadiť našincami.

Hoci som presvedčený, že sme ešte stále nevyčerpali všetky domáce možnosti, nič proti tomu, ak si to vyžadujú potreby spoločnosti a rovnako si to žiada i podnikateľská sféra. Ale komu sú potom adresované ostré vyhlásenia niektorých vládnych politikov, že len lajdáci a špekulanti dnes nepracujú, akoby odrazu stratili pamäť, zabudli v akej situácii sme sa ešte pred zopár rokmi nachádzali. Chcem veriť, že tým nemysleli ľudí na východ od Zvolena, a najmä tých, pre ktorých je Bratislava vzdialenejšia než Krakov či Budapešť.

A tu sa nadlhšie zastavím, keďže práve táto skutočnosť je ďalším vážnym problémom Slovenska. Ustanovenie hlavného mesta na periférii krajiny, mimo bezprostredného kontaktu s ostatným územím, ho vzhľadom na historickú minulosť postavilo do pozície kozmopolitného mesta. Ani sto rokov spoločnej štátnosti s Čechmi a štvrťstoročie samostatnej republiky mu nedodalo národného ducha, a to aj napriek všetkej snahe konštituovať v ňom politické, spoločensko-vedné a kultúrne ustanovizne.

Myslím, že už dozrel čas zamyslieť sa, neberúc na zreteľ iba ekonomické ukazovatele, akou mierou rozvoj Bratislavy prispieva aj rozvoju celého Slovenska, a to bez akéhokoľvek upierania jej prináležiaceho štatútu politicko-administratívneho centra. V ostatných prípadoch by to však nemalo platiť, aby sa ani v iných mestách Slovenska nestalo, že pre malosť, ako v jej prípade, neuspela pri kandidatúre na sídlo Európskej liekovej agentúry.

Zlým príkladom toho je aj plánovaná demolácia a výstavba Univerzitnej nemocnice Rázsochy. Ak by sa ju štátu vôbec niekedy podarilo vybudovať, slúžila by viacej Viedenčanom ako Slovákom z ďalekého Východu. Rovnako je to aj so všetkým „národným“, čo sa v Bratislave doposiaľ postavilo, od divadla, galérie až po múzeum. Obdobným príkladom v oblasti športu je v súčasnosti budovaný Národný futbalový štadión, akoby mu stačilo iba dodať tento honosný prívlastok a všetkým nám zrazu narástla národná hrdosť, aj keď väčšina z nás nikdy nezaujme miesto v jeho hľadisku.

Slovensko je maličkou krajinou, a keď farmári z východu nemali problém dojsť na traktoroch až do Bratislavy, nemali by mať problém ani štátni úradníci, lekári, vedci či umelci slúžiť bližšie k ľuďom, teda v rovnakej dostupnosti každému, kto na Slovensku žije.