Deň po dni

Azda ešte nikdy doteraz sme neboli vystavení takému enormnému mediálnemu tlaku, možno povedať informačnému násiliu, ako sme svedkami  v ostatnom čase. Sme doslova zaplavení nezákonne získanými a na počudovanie, aj napriek tomu bez právnych následkov zverejnenými správami, ktoré už vo svojom obsahu ani neskrývajú, že nás majú doviesť k tomu „jedine“ správnemu postoju, teda ku vzbure proti všade prítomnému zlu, čo nás pri našej slepote celé tie roky obklopuje.

Tí, čo sa pod ne podpisujú, ich publikovanie obhajujú slobodou prejavu a verejným záujmom, a tí, čo by nám chceli o zopár mesiacov vládnuť, im zas nahrávajú, vraj čoraz hlasitejšou požiadavkou verejnosti na spoločenskú zmenu.

Horšie však, že túto hystériu šíria v prvej línii, i keď nie podľa mienky nás všetkých, už okamihom svojho vzniku zdiskreditované a nesvojprávne denníky, preukázateľne majetkovo napojené na rovnako nechválne preslávených finančných investorov, ktorí sa už v minulosti snažili získať vplyv na politikov. Zdá sa, že po ich príklade sa dnes sformovala i ďalšie skupina, tentoraz digitálnych zbohatlíkov, s ešte sofistikovanejším projektom na získanie politického vplyvu.

Samozrejme, ťažko by niečo dosiahli bez aktívnej pomoci médií, takže práve redakcie týchto, nimi ovládaných mienkotvorných plátkov, obsadili lojálnymi, názorovo vyprázdnenými novinármi, ktorým sa neprieči písať podľa ich pokynov a neustálou cenzúrou. Inak sa totiž nedá vysvetliť ich zaujatosť. Je to na výsmech celému novinárskemu stavu, keďže musí byť veľmi frustrujúce vzdať sa vlastného názoru, nepísať slobodne, i keď nikto z nás nepochybuje, že za svoju servilnosť a stratu sebaúcty dostávajú kráľovské honoráre.

Isteže, aj oni sa nejako musia živiť, no oveľa znepokojivejší je fakt, o morálke ani nehovoriac, že svojou nezodpovednosťou – jednostrannými komentármi, účelovo skreslenými, ba až zámerne klamlivými informáciami, vedome vnášajú do našich životov nepokoj. Zatiaľ im ešte nedošlo, zrejme ešte na túto prácu nedozreli, že zneužívanie novinárskeho postavenia, informačné znásilňovanie čitateľa a upieranie práva na názor ostatným, ich oberá o dôveryhodnosť, stále nepochopiac, že ich hlavnou úlohou je pravdivo informovať, a nie šíriť nenávistnú propagandu a rozhodovať o tom, ktorý z politikov má a ktorý nemá, podľa ich vlastných kritérií, právo na politickú budúcnosť.

V tomto svetle sa aj noví politici, čo sa tešia ich mediálnej ochrany, javia ako nastrčené figúrky, či povedané slovami p. Kočnera, cvičené hovoriace opice. V prípade Progresívcov by sa to naozaj mohlo zakladať na pravde. Rétorické cvičenia ich predsedu, p. Trubana, sa takmer vždy končia slovným dôvetkom jeho oveľa ostrieľanejšieho kolegu a zároveň koaličného partnera zo strany Spolu – OD, p. Beblavého, ktorého hádam nikto z nás nepokladá za liberála.

Pokiaľ ide o ich ďalšieho spojenca, p. Hlinu a KDH, tu už skutočne zastáva rozum, keďže by bolo neodpustiteľnou zradou z jeho strany, čo sa len pokúsiť o nejaký názorový prienik, a ak by ho aj naozaj našiel, tak jedine v neskrotnej túžbe byť súčasťou vládnucej moci. Ostáva ešte spomenúť p. Kisku, hoci ten po neospravedlniteľnom morálnom zlyhaní s možnými právnymi následkami, sa chytá každej šance, ako si uchovať aspoň kúsok cti, ak mu vôbec ešte nejaká zostala. O to viac vyznieva tragikomicky jeho ambícia stať sa lídrom novej koalície, ktorá má aj v jeho osobe priniesť zmenu.

Áno, každý z nás by privítal zmenu k lepšiemu. Avšak nie rezignovaním na budovanie sociálneho štátu, čo v prípade prijatia neoliberálneho konceptu, pri riziku oživenia zámorského libertariánskeho individualizmu, určite hrozí. Preto si už teraz treba uvedomiť, že takáto orientácia, čiže „oddemokratizovanie“ spoločnosti v dôsledku oslabenia či dokonca úplného negovania sociálnej funkcie štátu, by nepochybne viedla k prehlbovaniu sociálnej nerovnosti, a teda aj rastu spoločenského napätia, ktoré pri absencii sociálneho dialógu, za príklad nám môžu poslúžiť protesty žltých viest, by vládnuca garnitúra mohla utlmovať jedine silovými mocenskými prostriedkami.